„Vypadni! Daj mi pokoj! Nechcem ťa vidieť! Cháeš!!! Padaj!“ Hystericky začala kričať na svojho priateľa. Zrejme to v sebe dusila už dlho, keď to z nej takto vybehlo. Ešteže do neho nič nehodila.... Necháavo na ňu hľadel. Také čosi nečakal. „čo sa deje?“ „Nič, vôbec nič!“ „dobre, ja pôjdem. Nechám ťa.“ „choď! Vždy odídeš. Človek by sa s tebou občas aj porozprával, ale nedá sa. Stále niečo máš a potom sa čuduješ, prečo ti nič nepoviem! A kedy, keď tu nie si! Keď chcem hovoriť, keď potrebujem zo seba dostať kopu vecí, ktoré by som nepovedala nikomu inému, nemáš čas! A keď ťa konečne stretnem, tak mám toho dosť a nechce sa mi vyberať veci, ktoré sú už preč. ......nechaj to tak, prosím. A choď. Asi to tak bude najlepšie.“ „rečo si mi nič nepovedala?“ „a nepovieš mi kedy?“ „hm... máš pravdu. Asi bude naozaj lepšie, ak pôjdem. Ja.... prepáč.“ Otočil sa a išiel preč. Ona sklamane sklonila hlavu a rozplakala sa. Túžila, aby urobil presný opak. Aby zostal. Aby nikam neodchádzal. Nechcela počuť prepáč. Chcela, aby niečo urobil. Čokoľvek. Len aby sa neotočil a neodišiel. Kdesi vnútri chcela, aby napriek tomu, že ho poslala kade ľahšie, prišiel a pevne ju objal. Možno iba mlčal, ale zostal...